Keď sa odpájame…
Žijeme v spoločnosti, ktorá kladie veľký dôraz na rozum a logiku. Svet väčšinou vnímame cez optiku intelektu:
- Ako ma vnímajú ostatní ľudia?
- Čo si o mne myslia?
- Čo sa odo mňa očakáva?
- Ako pôsobím navonok?
- Aké je správne správanie v tejto situácii?
Keď sme takto nastavené, tak sa naša energia súmerne presúva hore – do ramien, krku, hlavy a mysle. (A potom mávame bolesti hlavy, krku, chrbta… Viem, o čom hovorím!) Takto sa postupne odpájame od toho, čo sa deje v našom tele. Dolná polovica nášho tela akoby stíchla: prestávame naplno vímať naše emócie, energiu, boky, lono, srdce, nohy či spojenie so zemou.
Ako toto odpojenie vyzerá v realite?
❃ Necítiš sa vo vlastnom tele pohodlne.
❃ Nie si si istá, čo vlastne cítiš.
❃ Neúcta k vlastnému telu – hovoríš „áno“, keď v skutočnosti myslíš „nie“, alebo naopak.
❃ Tvoje rozhodnutia sú skôr očakávania druhých ako tvoje vnútorná pravda.
❃ Možno sa cítiš odpojená od cyklov svojho tela.
❃Alebo len máš pocit, že si otupená, neživá.
Spoznávaš samu seba v niečom z toho? Ja som si tým tiež prešla. Dlhé roky som bola odpojená, fungovala som na autopilota. Odpojenie je stav bez výraznejších emócií, žiaden extrém – ani šťastie, ani hlboký smútok. Len planý priemer. Väčšina z nás žije v úzkom rozpätí pocitov, hoci sme schopné oveľa väčšieho emočného spektra.
Neskôr som si prešla aj obdobím otvorenia sa emóciám, na ktoré som nebola pripravená. Emócie ma pohlcovali a bola som ako na hojdačke. Alebo na rozbúrenom mori. Tento stav tiež nie je dlhodobo udržateľný. A úprimne, je veľmi vyčerpávajúci. Často vedie k tomu, že hľadáme riešenia, ako „skrotiť“ naše emócie, namiesto toho, aby sme ich plne precítili.
Nehľadaj vonku, hľadaj v sebe
Či už žijeme v odpojenosti alebo v záplave emócií, často hľadáme riešenia vonku, mimo seba:
❃ Tlmíme svoje emócie jedlom, cukrom alebo online nákupmi.
❃ Snažíme sa nájsť radosť, slasť a naplnenie v niečom zvonku. (napr. cestovanie, extrémne zážitky rôzneho druhu, ktorých efekt ale vyprchá a ostane prázdno)
❃ Hľadáme návody, tipy a triky na „zvládanie“ emócií vonku, namiesto toho, aby sme ich jednoducho precítili. Namiesto toho, aby sme hľadali svoje vlastné riešenia v našom vnútri.
A tak sa energia hromadí v hlave a vzniká chaos: nekonečné analyzovanie bez výsledku, rozhodovacia paralýza, pocity prázdnoty či necitlivosti.
Je to, akoby naše telo bolo len schránkou pre našu myseľ. Nevieme, čo skutočne cítime. Nepozáme vlastnú pravdu. Nie sme uzemnené ani spojené so svojou vnútornou múdrosťou.
Ak sa v týchto slovách nachádzaš, vedz, že toto nie je žiadne osobné zlyhanie ani tvoja chyba. Necitlivosť v tele je výsledkom kultúrneho nastavenia, ktoré uprednostňuje rozum a výkonnosť, ale zanedbáva dôležitosť našej cyklickej povahy a plného preciťovania všetkých zmyslov.
Cesta naspäť k sebe sa začína malými krokmi. Skús sa zamerať na to, ako si môžeš viac všímať svoje telo, emócie, svoju energiu, a cykly. Prepojenie sama so sebou je kľúč k tomu, aby si mohli žiť naplno – nie len v hlave, ale v celom tvojom živom, cítiacom tele. V tom spočíva plnosť života.